Môj blog v auguste oslávil 12 rokov. Keď som ho začínala písať, ani vo sne by mi nenapadlo, koľko momentov z môjho života sa doňho za tie roky zmestí. Za ten čas som tu s vami verejne zdieľala obrovské množstvo životných udalostí. Niektorí z vás so mnou prešli koncom strednej školy, začiatkom vysokej, rozchodom, nájdením lásky, manželstvom, ochorením, ďalším rozchodom... a ste tu aj teraz, keď bojujem s hľadaním svojej novej cesty v živote.
.png)
.jpg)
Čas sa rozutekal — a ja som len pozerala, ako mizne za obzorom. Ani neviem ako rýchlo ušli tie tiché chvíle. Posledný textový príspevok som napísala pred 6 mesiacmi čo znamená, že išlo o doteraz najdlhšiu pauzu. Je to pre mňa taký paradox, že spolu s mojím "zastavením sa" v živote, sa zastavilo aj to čo milujem najviac. Tvoriť. Písanie ma v minulosti vždy (za)chránilo. No tentokrát som sa k nemu nemohla vrátiť. Myslela som naň denne, dokonca som si vo víre chaosu aj napísala pár veršov pre upokojenie duše. Ale realita si vyžiadala všetky moje sily, preto Pattrissien musela počkať.
Cítim posledných šesť mesiacov silnú povinnosť napísať informačný príspevok o tom, čo všetko sa skutočne deje na pozadí môjho života. Samozrejme aj trochu dúfam, že moje slová vám dajú odpovede na niektoré otázky. Cítim sa zmätená? Áno. Zo všetkého unavená? Áno. No napriek všetkému sa snažím z celej situácie vyjsť čo možno najlepšie a najsilnejšie.
.jpg)
Mám doma jednu špeciálnu škatuľu, ktorú pracovne nazývam "krabica spomienok". Každý mal k nej zákaz prístupu - ešte v tých časoch, kedy som bývala s rodinou, a aj neskôr s Adamom. Ja som si zákaz udelila tiež, asi pred 6 rokmi, nakoľko som pochopila, že dotýkať sa (pre mňa) výnimočných predmetov, čítať si listy či úryvky zo starších denníkov, mi ubližuje natoľko, že sa k nej nesmiem ani priblížiť. Čas skutočne lieči, hoci len do určitej miery, no naučila som sa na krabicu spomienok zabúdať. Raz za týždeň ju povrchovo poutieram od prachu a otvorím ju už len v momente, kedy do nej ukladám ďalšiu spomienku. Proces bol a stále je, aj po rokoch kontrolovaný: otvoriť- vložiť predmet - rýchlo zatvoriť.
Premýšľať dnes o mojom veku je pre mňa mimoriadne náročné. Oficiálne mám 27, ale moje vnútro oslavuje 25ku. Neviem kedy sa to zmení, ale ani časté pripomínanie si správneho čísla, vôbec nepomáha. Myseľ to jednoducho odmieta prijať, nakoľko posledné narodeniny, ktoré som vedome oslávila boli práve tie 24 ročné. Nad 25 a 26 je obrovský tieň, lebo som celé mesiace netušila aký je deň...
"Neviem byť bez teba...a ani nechcem."
7.5.2023. Prežila som 26 najhorších mesiacov svojho života, počas ktorých sme spolu opäť bývali. Chvíľu som si dávala za vinu, že si ochorel, prestal chodiť práve v tej istej dobe, kedy sa mi stalo to čo sa stalo. Obaja sme vtedy odmietali kráčať. Ty si nemohol a ja som odmietala. Obom nám pomáhali vstať z postele. Spolu sme zaspávali a obaja sme trávili priveľa času v nemocnici...ah mala som tak veľký strach. Mal si ho tiež?
Pôvodne som mala v pláne publikovať priznania ako novoročný špeciál, ale akosi som sa s jednou myšlienkou pri ich tvorbe tak veľmi rozpísala, že text bol vhodný na samostatný článok: "TO ČO NA SEBE MUSÍM ZMENIŤ". Úprimne, bola som prekvapená koľko pochopenia sa mi dostalo, hoci ide o odhalenie zraniteľných miest. Dúfam, že aj túto "zvyšnú časť" priznaní budete brať s nadhľadom a otvoreným srdcom, lebo mojím cieľom je ukázať vám kúsok seba - nie však pobúriť či nahnevať.
%20(1).jpg)
Pattrissien oslávila minulý mesiac svoje ôsme narodeniny, tak som nostalgicky spomínala na svoje začiatky blogu a porovnávala ich so súčasnosťou. Tak veľa sa zmenilo. Vlastne všetko sa zmenilo. Ja som sa zmenila...
Minulý týždeň na mňa doľahla akási usedenosť z dňa, ktorý som strávila prácou za počítačom a tak som sa rozhodla večer zakončiť pokojnou prechádzkou - na vyvetranie mysle. Na jednej strane prišlo náhle uvoľnenie, no zároveň som získala čas premýšlať nad sebou, rôznymi ľudmi, situáciami a absurdnými zážitkami, ktoré som za čerstvých 26. rokov získala. Mnoho dnešných priznaní teda pochádza práve z týchto zasnených chvíľ. Ešte by som chcela len pripomenúť, aby ste všetko brali s nadhľadom a aj otvoreným srdcom. Mojim cieľom je vám odhaliť opäť malý kúsok mojej duše - nie však pobúriť.
Ak mám spomenúť jednu vec, na ktorú som za posledné roky hrdá, tak je to schopnosť byť k sebe na 100% úprimná, teda vedieť povedať nie sebe aj ostatným ak sa na niečo celkom necítim. Zdá sa to ako banálna fráza, avšak je skutočne jednoduché zaujať v našej prísne nastavenej spoločnosti odmietavý postoj? V minulosti som pre toto veľmi trpela, pretože očkávania istého správania sú dopredu určené i sme k tomu odmalička vedení. Nemali sme vtedy možnosť popísať naše obavy, lebo niekto druhý za nás vyhodnocoval situáciu ako bezpečnú, teda zvádnuteľnú. Uplynulým časom sa ale prirodzene prispôsobujeme nastaveným normám a tým sa zabúdame riadiť vnútornými pocitmi - čo je hlavný problém.
